evswpolsce

Môj poľský život stále ľúbim, ale nestíham jeho tempo. Poľsko si na mňa nasadilo veľmi veľkú rýchlosť. Snažím sa vychutnávať si každý okamih, každú chvíľu. Ale dni za dňami ubiehajú, týždne za týždňami šprintujú a mesiace letia tak rýchlo, že nestíham obracať listy na kalendári. Včera bol november a dneska už február beží opreteky s januárom aby ho dobehol. Kde je december? December prefúkol medzi moje dlane. Zatvorím ich a pozriem sa späť.
V jednej časti dlane vidím veľa tanca a osláv. Na konci novembra sme všade oslavovali „Andrzejki“. Párty na počesť všetkým čarodejníkom a čarodejniciam. Deti v škole sa tešili a tancovali. Úsmevy na tvárach a môj úsmev v duši. Cez víkend sme všetci dobrovoľníci behali po Krakowe a hrali hru, ktorú pre nás zorganizovala naša milá organizácia STRIM. Mali sme po meste rôzne úlohy a zadania a veľa sme sa pri tom naučili o meste, ale aj o samých sebe. Spoznala som nových dobrovoľníkov a zabavila sa. 5. december bol dňom dobrovoľníkov. Tento rok to bol aj môj deň. Som veľmi hrdá, že som dobrovoľníčka. Je to skvelý pocit, ktorý sa nevyrovná žiadnym peniazom. Mali sme párty, kde sme navarili naše národné jedlá. Ja som ochutnala rôzne pokrmy a ľudia ochutnali naše halušky. Zabavili sme sa a mali skvelý čas so všetkými ľuďmi, ktorí nás prišli podporiť.
Vo svojich dlaniach vidím svojich kamarátov ako ma objímajú, ako im ukazujem Kraków, ako pijeme všetci spolu pivo a rozprávame sa o všetkom možnom. Mikuláš mi doniesol darček v podobe mojich kamarátov zo Slovenska. Je veľmi príjemný pocit, keď Vás príde niekto navštíviť a vy máte pocit, že napriek diaľke ste stále súčasťou ich životov.
Vidím vianočné stromčeky, všade!!! Maľujeme, striháme, kreslíme, šijeme, ozdobujeme, modelujeme…celý december sa niesol v znamení „choiniek“. Najkrajšia ešte stále stojí v našom byte ozdobená kravatou, salónkami (už som z nich ale väčšinu zjedla) a mojimi náušnicami. Poď ňou sme si spravili v našom byte vianočnú párty. S ľuďmi, ktorý sú mi v Krakówe k srdcu najbližšie. Vysoký Vianočný stromček bol aj na Vianočných trhoch. Vôňa jedla, koláčikov, vareného vína, koledy, darčeky…atmosféra ako sa partí. Bola som tam asi milión krát…prejsť, sa, nakúpiť darčeky, zabaviť sa. Ozdobujeme stromček aj a Vianočnej párty so všetkými dobrovoľníkmi. Kopec dobrých ľudí na veľmi malom priestore. Smejeme sa, jeme, pijeme, tancujeme, spievame poľské koledy a sme radi, že môžeme byť toho súčasťou.
December mi priniesol aj moju skvelú tandem kamarátku Aśku. Je to dievča, ktoré už tretí rok na univerzite študuje slovenský jazyk a vie o ňom viac ako ja. Spolu sme strávili hodiny rozprávaním sa po slovensky a vysvetľovaním poľštiny a robení cvičení.
Vo svojej dlani vidím aj párty k dňu migrantov, kde som si vypočula ľudí zo zahraničia, ktorí sa rozhodli ostať bývať v Krakowe. Ich príbehy ma dojali aj rozosmiali. Myslím, že je veľmi veľa dôvodov, prečo ľudia opúšťajú svoje krajiny a rozhodnú sa žiť inde. A možno každý z nás sa nad tým neraz v živote zamyslí. Ale nie všetci majú tú silu a presvedčenie naplniť to. Prvý raz v živote som nad tým začala rozmýšľať aj ja.
S deťmi v škole sme piekli skoro každý týždeň perníky, či iné dobroty (dokonca sme si uvarili aj halušky), trénovali koledy a tešili sa na Vianoce. Posledný deň som odchádzala dojatá k slzám, keď som videla divadielko o narodení Ježiška. Nadané, krásne, neorganizované, tak prirodzené a rozkošné. Deti s mentálnym postihnutím ma dokážu nahnevať a rozčúliť, ale jedným svojim úsmevom vedia dosiahnuť to, že nato za sekundu zabudnem a ďalej ich milujem tak ako pred tým. Deti v mojej triede som si náramne obľúbila. Už viem, kto je aká osobnosť a ako ku každému pristupovať. Poznám ich a aj oni poznajú mňa. S Hamdim sme pre školu začali vydávať časopis „Co sie dzieje“ a prvé číslo sme predstavili v decembri. Mal veľký úspech a budeme pokračovať i naďalej.
Po všetkých týchto krásnych zážitkoch si kupujem lístok, balím ruksak darčekmi a nasadám na autobus smer „Bratyslawa“. S Evkou sa v autobuse nevieme dočkať, kedy sa nadýchneme nášho vzduchu. Vianoce doma boli neobyčajné. Pozvať domov Leonida, bol darček nie len pre mňa, ale aj pre mojich rodičov. Mať doma osobu z inej krajiny, z iného náboženstva, z iného prostredia bolo veľmi obohacujúce pre moju rodinu. Boli otvorení, milí, spontánni a veľmi pohostinní. Moji rodičia otvorili svoje srdcia aj pre človeka, ktorý nepatrí do našej rodiny a spravili pre neho pobyt na Slovensku neopakovateľný. Dokonca som bola prekvapená z toho ako môj otec vie veľmi dobre hovoriť po rusky. Myslím, že Leonidovi sa páčilo, mal novú skúsenosť a zážitky a ja som bola šťastná, že ho mám pri sebe.
Prvý krát vo svojom živote, som ja pozvala mojich rodičov k sebe domov. Mojim rodičom sa v Krakowe veľmi páčilo a ja som bola rada, že ich mám pri sebe vo svojom byte. Teraz ma pocit, že tu boli stále hreje. Vidím slzy na svojich dlaniach keď odchádzali.
Potom už nám ostávalo len osláviť prichádzajúci koniec roka. Silvester, párty na Rynku, kamaráti, pivo, šampanské. Jediné, čo mi chýbalo bol ohňostroj. Oslava bola skvelá a ja som hlavne rada, že som bola s ľuďmi, ktorí sú teraz mňa moji najlepší kamaráti a moja rodina.
Nový rok so sebou priniesol aj novoročnú depresiu, ktorá zanechala stopy na mojich dlaniach. Môj úsmev vystriedal plač pri predstave, že rýchlosť, ktorou mi čas v Poľsku ubieha sa bude ešte zväčšovať a ja budem sedieť zrazu v Bratislave na mojej posteli bez všetkých ľudí, ktorých mám tu. Novoročná depresia je už však teraz za mnou. Pozerám sa stále do mojich dlaní a rozprestieram krídla aby som teraz ja udávala smer svojmu letu v Poľsku.
Dozobaczenia.